Blog: Ako som spoznal Isildura1 + foto

    • Ikatan1
      Ikatan1
      Bronz
      Registrace: 15.08.2012 Příspěvky: 41
      :spade: Prečítajte si prosím, tento môj príbeh :spade:

      Môj dedo bol vždycky vášnivý krížovkár. Lúštil aj v noci, často celé dni, babička mu to deň čo deň vyčítala, nuž bol to starec, čo iné by mal v dôchodcovskom veku robiť? Nič iné ho v tých časoch nelákalo, iba lúštiť a lúštiť. Vysedával na svojej rozľahlej terase z ktorej bol krásny výhľad na okolitú prírodu, pofajčieval si domáci tabak a keramickým perom vtesával písmenká do malých rámčekov. Sprv to bral ako takú zábavku, no neskôr si tým začal privyrábať. Neviete si predstaviť koľko taký profesionálny krížovkár zarobí... No státisíce to nie sú ale pár stovák eur za mesiac, to áno.
      Moja cesta spoznania talentovaného pokrového hráča sa začína tým, ako si ma raz môj starý otec pozval ku sebe na terasku. Ponúkol ma jedným z kopy kubánskych dútnikov, neodmietol som a jeden som si vzdal. Dedo mi pripálil. Zatriasol mnou nepríjemný kašeľ a ten starý lišiak sa pousmial. Pár minút sme sa len tak rozprávali,vlastne ja som nevyslovil ani slóvko, len som počúval zážitky vojnového veterána. Mal len jediného vnuka a ním som bol ja. Babička zatiaľ piekla jablkový koláč a dedo sa sem tam nemky zahľadel do kuchyne, či nás tá stará bosorka nepočúva. Zdalo sa mi zvláštne aj trošku vtipné ako ju starý otec nazval.
      Po chvíľke nastalo ticho. Dedo si potiahol a vyfúkol obláčik domy priamo nad jeho zošedivelé vlasy. Potom sa na mňa pozrel, usmial sa a vytiahol z vrecka flamelovej košele napol zložený papierik. Vložil mi ho do rúk.
      "Čo to je?" Slušne som sa opýtal.
      "Len sa pozri synak."
      Usmial som sa a tento záhadný pergament som zhurta otvoril. Neveril som vlastným očiam, jasal som nadšením a starého otca to očividne potešilo.
      "Ale... ale to nemôžem..." po chvíli som sa zamyslel a zhodil som úsmev na svojej tváre.
      Papier som opäť preložil na pol a chcel som ho vrátiť dedovy do náručia.
      "Ale môžeš," a starý otec mi ruku jemne odtiahol k prsiam.
      Papier som opäť otvoril. Zaostril som a ten nadpis som si ešte raz neveriacky prečítal.

      Vážení pán Kováč,
      Srdečne Vám oznamujeme, že ako náš dlohoroční fanúšik získavate od našej spoločnosti zájazd do Las Vegas! Gratulujeme!

      Cesta bola príjemná. Dvanásť hodín som sa tlačil v malom kresielku obklopený obéznou manželskou dvojicou no ani to nedokázalo prelomiť obrovské šťastie a radosť, ktorú som v tej chvíli prežíval. Las Vegas. Mesto herní a hazardu. Spomínal som, že som už vtedy hrával pár rokov poker? Tak vám to teraz spomínam. Ísť do tehto ľudnatého mestečka bol vždy môj obrosvký sen. Zahrať si v jednom z amerických kasín a okúsiť lanko hazardu a pokušenia.
      Ani v tom najväčšom sne som si nepredstavoval, žeby som sa raz mohol ocitnúť v Las Vegas a byť na ceste do jedného z najkrajších hotelov tohto skvostného veľkomesta.

      Keď som dorazil na izbu hotela Carriace, bol som príjemne prekvapený. Dvojmiesta postieľka s mäkkučkými matracmi, chladnička naplnená pochutinkami, obrovský balkón s výhľadom na mesto a množstvo iných vymožeností, no jedno obrovské prekvapenie ležalo na stole. Bola to biela omálka previazaná červenou stužkou. Opatrne som ju otvoril a vytiahol som lístoček, na ktorom bolo okrasným písmom vryté:

      Vážení pane,
      Dovoľujeme si vás pozvať na partičku pokru priamo do jedného z mestských kasín...

      Nič viac tam nebolo.
      "Takže zájazd od zväzu tajničkárov a sudokárov?" Zamyslel som sa, pokrútil som hlavou a vzäpatí sa pousmial.

      Prišli po mňa o deviatej. Poslíček zaklopal na dvere mojej izby a odprevadil ma priamo k nenápadnému autíčku, ktorých po meste pobehovala desaťtisícka.
      Premávka bola otrasná, no výhľad z okna stál za to. Všade blikali kadejaké transparenty a navôkol sa to hemžalo ľudmi.
      Po vyše trištvrte hodinke sme zastali.
      Sprievodca, ktorý nastúpil so mňou, vystúpil tiež a odprevadil ma priamo k stolu. Sedelo na ňom desať hráčov, nikto nevypadal ako miestny. Pred očami každého ležala hŕstka chipov. Krupiér sa zatiaľ hrajkal s kartami, niektorí si pripaľovali cigára a iní nervózne frflali. Ten jeden, pán s veľkým klobúkom a čiernym knírkom s farbou peria havrana, hlasno zakašľal. Krupiér odtrhol zrak od karát a začal rozdávať...

      Hra nás asi celkom nebude zaujímať, no môžte si domyslieť ako to dopadlo :)
      Dvere kasína som opúštal s prázdnymi vreckami... Po hre som si išiel omrknúť mesto...
      Môj poslíček kráčal spolu so mňou, no tak ako boli naše kroky súmerné, tak opačné bolo spoločné nadšenie z mesta. On len znudene hľadel pred seba a ja som si užíval každý obrázok tohto hráčskeho mesta...

      Po pár krokoch nás vsali dvere jednej z miestnych krčiem a usadili sme sa za jedným z drevených stolov. A práve tu začína spoznanie hráča, ktorého meno nájdete v názve tohto blogu. Sedel pri vedľajšom stole. Stastne si vychutnával pohárik škótskej whisky. Tipické dlhé blonďavé vlasy ulízané do jednej strany, pohľad masového vraha, štýlový outfit... Neviem čím to bolo no nabral som odvahu a prihovoril som sa mu...

      Ten rozhovor si už podrobne napamätám, hold bolo to už dávno, no akoby sme sa hompáľali na jednej vlne. Sadli sme si ako ľuďia.
      Pár desiatok minút sme sa rozprávali a uškŕňali sa, potom sme sa vyparili a nechali nič netušiaceho poslíčka v dave tohto obrovského mesta samého.

      Viktor bol príjemný chlapík. Prechádzali sme sa mesto, vychutnávali západ Slnka, navštívili sme miestne podniky, rozprávali a smiali sa. Vôbec to nebol povýšenecký tip a od tej chvíle vystúpil v mojich očiach, či už ako pokrový hráč ale aj ako človek. V jednú chvíľu mi povedal: "Poker sa nehrá vždy iba hlavou ale často krát aj srdcom..." a vzápätí sa pousmial.
      Bol to príjemný večer, taký, na aký sa len tak nezabúda .)

      Foto tu dám neskôr .) Ale nebojte, určite ho raz sem dám, len chcem, aby si tento článok prečítalo viacero ľudí...
  • 44 odpovědí